Časy kedy stačilo zavolať a opýtať sa či je ten a ten pán v izbe sám alebo či si si objednal izbu ešte niekym sú dávno preč. Hoci treba povedať pre úplnosť že ani v minulosti tomu nebolo tak ako to zvykneme vídať vo filmoch. Že sa stačilo jednoducho predstaviť ako manžel či manželka a personál im hneď ochotne porozprával všetko čo chceli vedieť. Jednoduché však? No skutočnosť bývala o poznanie iná.
V dobách temna pred neslávne známou smernicou GDPR totiž neplatilo celkom tak že sa niektoré informácie nesmú aj keby horelo dostať von na verejnosť. Kedysi to nebolo také prísne ako dnes a právo na súkromie bolo považované skôr za samozrejmosť. A nie ako je tomu dnes, že je to dané prísnym zákonom a preto je nemysliteľné aby sa o vašom pobyte dozvedel aj niekto kto nemá. Dobre, tak aspoň hovorí teória. No prax býva častokrát rovnaká ako kedysi len s tým rozdielom že teraz sa o tom viacej hovorí. Ak ste si vybavili ubytovanie cez nazvime to obyčajnú cestovku, môže sa kľudne stať že sa jej personál preriekne a vyzradí čo nemá.
A návšteva manželky keď ste na služobke s milenkou nepatrí práve k tomu čo by ste chceli zažiť na vlastnej koži. Iná situácia už nastáva v prípade že svoju služobnú cestu alebo dovolenku zveríte do rúk odborníkom a povedzme väčšej cestovnej kancelárií. Tá už má totiž vyškolený personál v call centrách a tí už dobre vedia čo smú a čo nesmú povedať keď niekto zavolá. V tomto prípade už nepomôže sa predstaviť ako rodinný známi. Ak práve nieste uvedený ako núdzový kontakt veľa s tým nespravíte. No tu aj nastáva otázka svedomia jedného aj druhého. Predsa len ak niekto podvádza svojho partnera či partnerku nie je to správne. No potom nastáva otázka či je správne využiť na objasnenie situácie núdzový kontakt, pretože sa jedná tiež o klamanie. Hoci účel svätí prostriedky.